Súbor informácií o telepráci

Všeobecným pravidlom je, že na zamestnanca, ktorý pracuje vo viac ako jednom členskom štáte, ale „podstatnú časť“ svojich pracovných činností vykonáva v krajine svojho bydliska, sa vzťahuje systém sociálneho zabezpečenia krajiny bydliska[1].

Orientačnými faktormi pre „podstatnú časť“ činností zamestnanca je najmenej 25 % pracovného času a/alebo príjmu za primerané obdobie.[2] Táto prahová hodnota je stanovená v právnych predpisoch EÚ a platí vo všetkých členských štátoch, no uplatňovanie tohto posúdenia nemusí byť v jednotlivých členských štátoch plne harmonizované. Najmä:

• Keďže 25 % prahová hodnota je stanovená v nariadení EÚ, platí v celej EÚ a členské štáty sa nemôžu odchýliť stanovením vyššej alebo nižšej prahovej hodnoty.
• Keďže v praxi za posúdenie splnenia 25 % prahu zodpovedajú členské štáty, je možné, že jednotlivé členské štáty vykonávajú toto posúdenie odlišne (najmä preto, že pokiaľ ide o splnenie 25 % prahovej hodnoty, pracovný čas a odplata sú len „orientačné faktory“, nie rozhodujúce).
• Vzhľadom na prísne pravidlo 25 % by však medzi postupmi jednotlivých členských štátov nemali byť výrazné rozdiely, hoci administratívne postupy jednotlivých členských štátov nemusia byť zverejnené.

Ak zamestnanec napríklad vykonáva „podstatnú časť“ (t. j. aspoň 25 %) svojich pracovných činností v členskom štáte, v ktorom má sídlo alebo miesto podnikania jeho zamestnávateľ, ale zároveň zvyšných 75 % času pracuje na diaľku v jednom alebo viacerých iných členských štátoch, zamestnanec naďalej podlieha systému sociálneho zabezpečenia členského štátu svojho zamestnávateľa.

Ak však zamestnanec zvyčajne vykonáva „podstatnú časť“ svojich činností v členskom štáte, v ktorom má bydlisko, a len príležitostne pracuje na diaľku v členskom štáte, v ktorom má sídlo jeho zamestnávateľ, bude sa na neho vzťahovať systém sociálneho zabezpečenia členského štátu bydliska.

Ak je napríklad osoba zamestnaná v Španielsku a pracuje na diaľku menej ako 25 % času v Portugalsku, bude naďalej patriť do španielskeho systému sociálneho zabezpečenia. Ak však zamestnanec vykonáva 60 % svojej pracovnej činnosti v Portugalsku, vzťahuje sa naňho portugalský systém sociálneho zabezpečenia.

[1] Článok 13 ods. 1 písm. a) nariadenia (ES) č. 883/2004.

[2] Článok 14 ods. 8 nariadenia (EÚ) č. 987/2009. Posúdenie sa vykonáva perspektívne na základe nasledujúcich 12 mesiacov (nariadenie (ES) č. 987/2009, článok 14 ods. 10).

Nie, na základe vyššie uvedených pravidiel sa na telezamestnanca môžu súčasne vzťahovať právne predpisy o sociálnom zabezpečení len jedného členského štátu. Na telepracovníka sa nemôžu vzťahovať právne predpisy o sociálnom zabezpečení dvoch rôznych členských štátov.

Niekedy áno, niekedy nie. Formulár A1 sa nevyžaduje pri krátkodobej telepráci; postačuje európsky preukaz zdravotného poistenia („EPZP“). Ak sa však telepráca stane pravidelnou a predstavuje značný počet dní v roku, zamestnávateľ/zamestnanec musí o formulár A1 požiadať.

Dajú sa tieto formality vybaviť online?

Európska komisia prijala viacero opatrení na uľahčenie digitálnej koordinácie sociálneho zabezpečenia.

Zatiaľ nie. Po budúcom zavedení európskej digitálnej identity však môžeme očakávať digitálne verzie dokumentov, ako je napríklad EPZP.

Ak telepracovník trávi viac ako 25 % svojho času v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom je zamestnaný, začnú sa na neho vzťahovať právne predpisy o sociálnom zabezpečení platné v krajine, v ktorej tento čas trávi.

Áno, ak zamestnanec začne podliehať zahraničnému systému sociálneho zabezpečenia (t. j. právnym predpisom o sociálnom zabezpečení iného členského štátu, ako je štát, v ktorom sa nachádza sídlo alebo miesto podnikania jeho zamestnávateľa), zamestnávateľ je povinný zaregistrovať sa v tomto členskom štáte a platiť v ňom príspevky na sociálne zabezpečenie.

Áno, od júla 2023 platí nová multilaterálna rámcová dohoda o cezhraničnej telepráci („rámcová dohoda“)[1]. Krajiny, ktoré dohodu podpísali, sú uvedené tu.[2] Rámcová dohoda sa vzťahuje na členské štáty EHP a Švajčiarsko.

[1] Rámcová dohoda o uplatňovaní článku 16 ods. 1 nariadenia (ES) č. 883/2004 v prípadoch obvyklej cezhraničnej telepráce.

[2] Signatárske štáty k februáru 2024: Belgicko, Česká republika, Fínsko, Francúzsko, Holandsko, Chorvátsko, Lichtenštajnsko, Luxembursko, Malta, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Slovensko, Slovinsko, Španielsko, Švajčiarsko, Švédsko a Taliansko.

Rámcová dohoda sa vzťahuje na zamestnancov v cezhraničnej situácii, t. j. tých, ktorí pracujú pre zamestnávateľa so sídlom v jednom členskom štáte, no žijú a pracujú v inom členskom štáte (pri splnení určitých podmienok). Rámcovú dohodu musia podpísať oba členské štáty.

Rámcová dohoda umožňuje, aby boli telepracovníci poistení na účely sociálneho poistenia v krajine svojho zamestnávateľa, ak s tým súhlasí zamestnávateľ aj zamestnanec/telepracovník. Túto možnosť majú zamestnanci, ktorí trávia viac ako 25 %, ale menej ako 50 % pracovného času v členskom štáte bydliska, ale väčšinu pracovného času trávia v členskom štáte, v ktorom má sídlo ich zamestnávateľ.

Rámcová dohoda v podstate stanovuje výnimku z bežných pravidiel koordinácie, podľa ktorých telepracovníci (a ich zamestnávatelia) podliehajú systému sociálneho zabezpečenia krajiny bydliska zamestnanca za predpokladu, že zamestnanec vykonáva „podstatnú časť“ svojich pracovných činností (t. j. najmenej 25 % pracovného času alebo príjmu) v tejto krajine, ako je uvedené vyššie. Toto pravidlo umožňuje telepracovníkom predĺžiť čas strávený v krajine bydliska bez toho, aby zamestnávateľovi v inom členskom štáte vznikla povinnosť platiť príspevky na sociálne zabezpečenie v danej krajine.

Telepracovník bude mať nárok na sociálne poistenie v členskom štáte, v ktorom má sídlo jeho zamestnávateľ, a nie v členskom štáte bydliska, ako to umožňuje rámcová dohoda, len ak sú splnené určité podmienky. Tieto podmienky, ktoré sú kumulatívne, sú nasledujúce:

• Zamestnanec musí mať bydlisko v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom sa nachádza sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa.
• Zamestnanec musí odpracovať 25 % až 50 % svojho pracovného času v krajine bydliska a väčšinu pracovného času, t. j. viac ako 50 %, musí stráviť v krajine, kde má sídlo jeho zamestnávateľ.
• Zamestnanec a zamestnávateľ sa musia dohodnúť, že sa pripoja k pravidlám podľa rámcovej dohody a odchýlia sa od bežných pravidiel koordinácie pre cezhraničných telepracovníkov (t. j. že zamestnanec bude naďalej sociálne zabezpečený v štáte, v ktorom má zamestnávateľ sídlo).

Upozorňujeme, že rámcová dohoda sa vzťahuje len na „telepracovníkov“: zamestnanci musia byť počas výkonu svojej práce pripojení k pracovnému prostrediu zamestnávateľa prostredníctvom digitálneho spojenia (IT pripojenie). Rámcová dohoda sa neobmedzuje na teleprácu z domu; prácu možno vykonávať kdekoľvek v krajine bydliska, pokiaľ sa používa digitálne pripojenie.

Ak sú splnené vyššie uvedené podmienky, zamestnávateľ/zamestnanec musí požiadať o formulár A1, ktorý slúži ako dôkaz, že sa uplatňujú právne predpisy o sociálnom zabezpečení členského štátu zamestnávateľa. O formulár A1 sa musí požiadať v členskom štáte, v ktorom má zamestnávateľ sídlo.

Rámcová dohoda sa uplatňuje od 1. júla 2023.  Žiadosti o formulár A1 podané pred 1. júlom 2024 môžu mať spätný účinok len do 1. júla 2023 (alebo do dátumu podpisu rámcovej dohody signatárskym členským štátom, ak je po 1. júli 2023) za predpokladu, že príspevky na sociálne zabezpečenie boli zaplatené v členskom štáte, v ktorom má zamestnávateľ sídlo.  Po uplynutí tohto prechodného obdobia (rok končiaci sa 1. júla 2024) môže mať žiadosť o formulár A1 spätnú účinnosť len do troch mesiacov.

Daň z príjmu nie je upravená na úrovni EÚ. Pravidlá o dani z príjmu platné pre cezhraničných pracovníkov (t. j. telepracovníkov alebo vyslaných pracovníkov) sú obsiahnuté v bilaterálnych dohodách medzi členskými štátmi.

Niektoré krajiny ukladajú povinnosť oznamovať daň z príjmu, a to aj keď nie je potrebné daň zaplatiť. Každá bilaterálna dohoda obsahuje konkrétne informácie o tom, čo treba ohlasovať.  Vo všeobecnosti by sa mali uvádzať celosvetové príjmy telepracovníka (vrátane príjmov získaných v iných krajinách ako v krajine bydliska).

Vo všeobecnosti nie, pretože v takomto prípade sú krajina bydliska a krajina výkonu práce rovnaké.

Na telepracovníkov sa vzťahujú pracovnoprávne predpisy členského štátu, v ktorom má sídlo zamestnávateľ.  V pracovnej zmluve medzi zamestnávateľom a zamestnancom je to spravidla potvrdené.

Nie, na telepracovníkov sa môžu vzťahovať pracovnoprávne predpisy len jedného členského štátu súčasne.

Nie, vyhlásenie o vyslaných pracovníkoch sa vyžaduje len v situáciách, keď zamestnávateľ vysiela zamestnanca do zahraničia na konkrétnu misiu, ako je opísané vyššie.

Po troch mesiacoch pobytu v inom členskom štáte je vo väčšine členských štátov povinná registrácia na miestnych úradoch.  Ďalšie informácie o jednotlivých krajinách nájdete tu.

Áno. V takom prípade sa rodinný príslušník z krajiny mimo EÚ (t. j. telepracovník) bude musieť zaregistrovať v hostiteľskom členskom štáte, aby získal pobytový preukaz ako rodinný príslušník občana EÚ, ktorý má v danom štáte bydlisko. Rodinný príslušník z krajiny mimo EÚ je povinný zaregistrovať svoj pobyt dlhší ako tri mesiace.

Rodinní príslušníci štátnych príslušníkov EÚ, ktorí nie sú občanmi EÚ, majú rovnaké práva ako štátni príslušníci EÚ, ak sa zdržiavajú s občanom EÚ v tom istom členskom štáte. V praxi táto úprava znamená, že rodinní príslušníci, ktorí nie sú občanmi EÚ, nepodliehajú formalitám týkajúcim sa pracovného povolenia, ak sa zdržiavajú v tom istom členskom štáte ako ich rodinný príslušník z EÚ.

Ak sa však rodinný príslušník, ktorý nie je občanom EÚ, rozhodne pracovať na diaľku sám v inom členskom štáte (t. j. bez sprievodu rodinného príslušníka z EÚ), jeho právo na pobyt už nie je spojené s jeho postavením ako rodinného príslušníka občana EÚ. V tomto prípade je odpoveď na vyššie uvedenú otázku „nie“: ak rodinný príslušník občana EÚ, ktorý nie je občanom EÚ, pracuje na diaľku v inom členskom štáte viac ako tri mesiace bez toho, aby ho sprevádzal rodinný príslušník z EÚ, musí požiadať o pracovné povolenie/povolenie na pobyt v hostiteľskom členskom štáte.